Rozmach krajnej pravice sa stal v slede udalostí uplynulých rokov vážnou spoločenskou témou a poprednou politickou otázkou. Súčasná slovenská vláda si vytýčila boj proti extrémizmu za jednu zo svojich absolútnych priorít1 a čoraz väčšou starosťou je skutočnosť, že ku myšlienkam protidemokratických a antipluralitných ideológií sa pridávajú mladí ľudia. Znepokojenie society je primerané, avšak téma nie je v globále pochopená správne. Problémom nie je ani zďaleka len to, že prívržencami extrémistov sú mladí, už vôbec to, že extrémisti majú prívržencov akéhokoľvek veku, je dosť veľkým problémom samo osebe. Najvážnejším problémom je to, že v ich radoch sú aj ľudia s najvyšším možným vzdelaním, tí, u ktorých by sme očakávali názorovú zrelosť a vyvinutosť. A nie je ich málo!

Z histórie vieme, že premnoženie pliagy extrémizmu je neklamným znakom nesprávne sa uberajúcej spoločnosti. Typický je pre štáty s nefungujúcim politickým systémom, v krajinách so zlou ekonomikou a nesprávne sa vyvíjajúcou infraštruktúrou je signálom zlyhania zástupcov tradičnej politickej scény a následným vyjadrením voličovho znechutenia a bezmocnosti.
Práve v okamihoch, keď sa situácia zvrháva nesprávnym smerom, by sa spravidla mala stmeliť a zjednotiť skupina inteligencie, ukazujúc spoločnosti v zdanlivo jednosmernom, pošmúrnom tuneli svetlo na jeho konci racionálnymi riešeniami v súlade s eticky bezhranične správnymi normami správania. Čo však robiť, pokiaľ je to práve naopak a ľudia z vrcholu vzdelanostného rebríčka nielenže proti extrémizmu nebojujú, ale dokonca ho podporujú?

Štyridsiaty piaty a zrejme najhorší prezident Spojených štátov amerických Donald Trump pred dvomi rokmi postavil svoju úspešnú kampaň na navonok jednoduchých riešeniach zložitých spoločenských otázok. Medzi jej základy patril boj proti migrantom a osočovanie moslimov, Hispáncov aj žien, prejavujúc názory, ktoré v dvadsiatom prvom storočí nepatria nikomu, nieto ešte jednému z troch najvplyvnejších ľudí sveta1. Keď sa pozrieme na štruktúru jeho voličov, nie je žiadnym prekvapením, že takmer štyri pätiny ľudí inej ako bielej rasy dalo hlas jeho protikandidátke Hillary Clitnonovej, alarmujúci je ale iný údaj. Podľa prieskumu verejnej mienky televíznej stanice CNN Trumpa volilo síce menej vysokoškolsky vzdelaných ľudí ako jeho sokyňu2, ale stále ich bolo neuveriteľne veľa, až štyridsaťpäť percent v porovnaní s Clintonových štyridsiatimi deviatimi percentami.
Po príklad však vôbec nemusíme ísť až za oceán, stačí sa pozrieť na politiku Slovenska. Priemerný volič skupiny kotlebovcov možno je „len“ stredoškolsky vzdelaný človek s maturitou, no agentúre Focus sa podarilo zistiť, že každý piaty má vzdelanie vysokoškolské3. Summa summarum, ak roku 2016 volilo Ľudovú stranu Naše Slovensko zhruba dvestodesaťtisíc ľudí4, subjekt s preukázateľnými a jasnými sklonmi ku fašizmu, rasizmu a neonacizmu si získal približne štyridsaťtisíc ľudí s vysokou školou.
Na rozdiel od prvej polovice uplynulého storočia dnes to, aký má extrémistické zmýšľanie dopad, vieme povedať veľmi presne. História nám ukázala, že nemôže byť tolerované v žiadnom svojom rozsahu a snaha zastaviť ho musí byť, istotne, bezvýhradným zámerom všetkých z nás, je úplne jedno či tých s titulom, alebo bez neho. Hovorí sa, že vyspelosť krajiny možno posúdiť podľa toho, ako sú myšlienkovo orientovaní ľudia najnižšej spoločenskej vrstvy a absolvovaného štúdia. O čom teda vypovedá skutočnosť, že krajná pravica má u nás širokú podporu vzdelaných?

Autor je študentom 2. ročníka Gymnázia Jána Adama Raymana v Prešove.

Text uverejňujeme v rámci súťaže To si píš! Projekt je realizovaný s podporou Friedrich-Ebert-Stiftung, Zastúpenie v Slovenskej republike. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný Inštitút ľudských práv.