Vidina rýchleho a masívneho zisku zatieňuje ľudskú myseľ už odnepamäti. Človek je prirodzený egoista, indivíduum usilujúce sa v prvom rade o uspokojenie svojich vlastných potrieb. Dobro spoločnosti pre nás nie je natoľko podstatné, v pomyselnom rebríčku našich hodnôt nikdy neatakuje tie najvyššie priečky. Túto skutočnosť môžeme spozorovať už v materskej škole, keď sa malé deti ťahajú o hračky. Nechcú sa deliť, nejde im o to spraviť šťastnými druhých, ale seba samého. Chamtivosť nás sprevádza po celý život – v škole, doma v kruhu najbližších, na ulici či v práci. Práve v súvislosti so zárobkovou činnosťou sa sebeckosť a mamonárstvo prejavujú v plnej sile a to predovšetkým na tých najvyšších pozíciách.

Spôsobujú, že nenásytní podnikatelia mnohokrát neberú ohľad na svojich najdôležitejších zamestnancov – robotníkov. Tí často deň čo deň krvopotne pracujú v žalostných podmienkach za ešte úbohejšiu cenu, v horšom prípade dokonca úplne zadarmo. Urážky, fyzické násilie či hrubé telesné tresty počas pracovného dňa nie sú ničím nezvyčajným. Výnimkou nie je ani celodenná a veľmi namáhavá detská práca. Toto všetko sa odohráva na úrodných poliach, kávových či bavlnníkových plantážach afrického kontinentu, ale aj v textilných továrňach po celom svete. Hovoríme v prvom rade o zaostalých krajinách ako sú Bangladéš, Pakistan či  juhoamerické alebo už spomínané africké štáty. Výnimkou však nie je ani ekonomický gigant Čína.

Na protest voči porušovaniu ľudských práv – mizerným pracovným podmienkam, krutému zaobchádzaniu so zamestnancami, neplateniu mzdy a podobným zverstvám, vznikli spoločnosti ako Fair Trade, Oxfam alebo GoodWeave. Prvá menovaná umožňuje ľudom pracovať v slušnom prostredí  za vyplatenú mzdu, zatiaľ čo druhá sa sústreďuje na elimináciu chudoby. Obe takisto zabezpečujú udržateľnosť lokálnej výroby a spravodlivé obchodné podmienky pre farmárov a pracovníkov v rozvojových krajinách. GoodWeave je zasa nezisková organizácia, ktorá bojuje proti porušovaniu práv tých najmenších a detskej práci.

Pri nakupovaní sa zvyčajne riadime podľa svojich chutí, kvality a ceny. To, čo sa s daným produktom dialo predtým, než sa dostal na pult obchodného reťazca, nás až tak nezaujíma. Buďme úprimní, hlavnú úlohu pri našom rozhodovaní hrá zväčša cena. Výrobky predávané pod týmito značkami sú tradične o niečo drahšie ako ostatné, nejde však o nejaký závratný rozdiel. Väčšina pochádza z ekologického poľnohospodárstva, známe skôr ako BIO produkty a zvyčajne sa jedná o kávu, kakao, čokoládu, sušienky, cukor, rôzne druhy korenia, oriešky, banány či iné čerstvé a sušené ovocie. Čoraz častejšie sa najmä v zahraničí môžeme stretnúť tiež so zmrzlinou alebo vínom. Rovnakú pozornosť si zaslúži aj oblečenie ušité z kvalitnej bavlny, hračky a taktiež kvety.

Ak si myslíte, že tieto projekty, najmä Fair Trade, boli primárne vytvorené s cieľom vytrhnúť zaostalé krajiny z chudoby, tak ste, bohužiaľ, na omyle. Väčšina certifikovaných organizácií pochádza z bohatších krajín ako je Mexiko či Juhoafrická republika, ktoré sa orientujú na export viacerých produktov, zatiaľ čo chudobnejšie oblasti sú závislé od vývozu jednej plodiny, tým pádom z toho nemôžu profitovať v rovnakej miere. Takisto sa na to nemožno pozerať cez ružové okuliare a naivne si myslieť, že všetky zinkasované peniaze „navyše“ sa dostanú do rúk roľníkov, farmárov a krajčírov. Veľká časť týchto tržieb nepochybne končí vo vreckách ľudí z obchodných organizácií, samotného hnutia a len Pán Boh vie kde ešte.

Pracovníci z rozvojových krajín sú však riadne zaplatení, čím sa aspoň čiastočne zvýši ich životná úroveň a môžu si dovoliť poslať svoje deti do škôl a zabezpečiť im tým lepšiu budúcnosť, čo je v krajinách tretieho sveta snom každého rodiča. Nehrozí im žiaden teror zo strany zamestnávateľa a konečne sa môžu cítiť ako ľudia, nie ako zvieratá.

Náš postoj k záležitostiam ako je práve táto býva spravidla alibistický. Avšak patrilo by sa zamyslieť sa nad tým, čo sa deje niekde na druhom konci sveta a nebyť voči tomu ľahostajný. Svet predsa patrí nám všetkým. Nesmieme byť sebeckí a zostať nečinní, aj keď si možno myslíme, že sa nás to netýka. Pokúsme sa týmto ľuďom pomôcť, oni si to skutočne zaslúžia. Pýtate sa: „Ale ako?“ Tak, že na to upriamime pozornosť, budeme o tom hovoriť a vyjadríme svoj nesúhlas. Vtedy, keď  nie je v našich silách riešiť problém priamo, musíme ho dostať do povedomia tých, ktorí sú schopní zasiahnuť. A keď už budeme v supermarkete hľadať niečo dobré pod zub, môžeme siahnuť aj po pochutinách, ktorých obal zdobí jedna zo spomínaných značiek.

Autorka je študentkou sexty na Gymnáziu Ladislava Novomeského v Senici.

Text uverejňujeme v rámci súťaže To si píš! Projekt je realizovaný s podporou Friedrich-Ebert-Stiftung, Zastúpenie v Slovenskej republike. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný Inštitút ľudských práv.